Lýdia Eckhardt: Cestopis z Peru

Milujem cestovanie, pocit očakávania, ale aj pozitívneho napätia z nepoznaného. Neviem sa zbaliť. Stále dookola čítam itinerár, ktorý nám poslala Lenka – naša sprievodkyňa: „Ráno chladnejšie, cez deň sa teplota vyšplhá aj na 22 stupňov a na slnku je to ešte viac. Keď však zapadne, opäť sa ochladí. Idete do ,zimyʻ, ale nadmorská výška a intenzívne slnečné žiarenie pocitovo zvyšuje teplotu ovzdušia,“ tvrdí Lenka. Čaká nás 17 dní „peruánskych“ zážitkov, ale aj náročných presunov, no hlavne striedanie nadmorských výšok. 

Starostlivo si ukladám sedemnásť „outfitov“, samozrejme, netuším, že viac ako polovicu nebudem vôbec potrebovať. Keby som poznala Lenku, vedela by som, že jej odporúčania by som vôbec neakceptovala. Kto mohol vedieť, že Lenka je otužilec a my sa balíme v slovenskej horúčave a predstava chladnejšieho počasia je len v túžobnom očakávaní. Ešte šťastie, že máme v programe výstup na Dúhovú horu, kde by bolo vraj dobré si pribaliť aj bundu, čiapku a rukavice. Tak som pribalila pre istotu aj mikinu a nejaké tričko s dlhým rukávom. Po viac ako 15-hodinovom lete s prestupom v Amsterdame pristávame v Lime na Letisku JORGE CHÁVEZ. Lenka nám máva a bez slovného komentára pozerá na naše „kufriská“. Ani sa jej nečudujem, keď ona je kompletne zbalená v útlejšom ruksaku. Samozrejme, že naša cesta je hlavne o poznávaní a športovej výbave, ale Majka si pribalila aj šaty na večerné prechádzky. Ešte netuší, že ich nevytiahne z kufra a v prvom obchode si kúpi alpakový sveter. Vchádzame do hlavného mesta Peru, ktoré nás víta s mračnom prachu, zapchatými cestami a premávkou bez „európskych“ pravidiel. Dozvedáme sa, že 11 milionové hlavné mesto nemá ešte metro. Kriticky sa zoznamujeme s predmestím, s domami bez striech a autami bez stieračov. Nepotrebujú, takmer tu neprší a vraj LIMA drží prvenstvo – jedno z najsuchších hlavných miest na svete. Máme odvážneho šoféra, ktorý nás skratkami dopraví do nášho hotela. Na uvítanie nás ponúknu národným nápojom PISCO SOUR, typickým pre peruánsku kuchyňu, a Lenka nás hneď ťahá vraj na„malú“ úvodnú prechádzku mestom. Ledva sa vlečiem, unavená po dlhej ceste, a ten nápoj ma zmohol ešte viac. Prechádzame promenádou MALECON v noblesnej štvrti MIRAFLORES, ktorá kopíruje krivky pobrežného útesu. Vchádzame do parku zaľúbencov PARQUE DEL AMOR, odkiaľ je priamy výhľad na Tichý oceán. Je nám zima, slnko zapadlo a pocitovo sa výrazne ochladilo… Až zajtra si vylepším dojem z tejto krásnej scenérie. Jediné, po čom túžim, je ocitnúť sa v posteli. Ešte nás však čaká prvý dotyk s peruánskou kuchyňou, ktorá vraj patrí k najlepším na svete. Súhlasím, typická polievka sopa criolla očarila nielen chuťou, ale aj obrovským obsahom. Potykáme si s chicha moradou, typickým peruánskym nealkoholickým nápojom, vyrobeným z fialovej kukurice s prísadami ananásu a klinčeka. Okrem netradičnej farby vyniká výrazne sladkou chuťou. Tak ja ostanem radšej pri vykaní a hlavne túžim už ukončiť akékoľvek pohybové aktivity.

Ráno je oveľa optimistickejšie. Presúvame sa autobusom s peruánskym sprievodcom, ktorý nám odkrýva históriu mesta, tradície, ale prezradí aj zaujímavosti života. Priemerná mzda v Peru je 450 €, ale úroková sadzba na úveroch je až 9,6 percenta. Benzín sa pohybuje okolo eura a jedlo v reštauráciách je výrazne lacnejšie ako na Slovensku. Prekvitá čierna práca a dokonca až traja peruánski prezidenti sa ocitli vo väzení. Prechádzame sa po modernej metropole s koloniálnymi pozostatkami, ktoré tu zanechali Španieli. Opäť sa zastavíme na promenáde Malecon, ktorá ma už tak nevyčerpáva ako včera, vnímame energiu Tichého oceána, ale aj ruch veľkomesta, ktoré založil španielsky dobyvateľ FRANCISCO PIZARRO v roku 1535. Španieli prišli do Peru hľadať zlato a striebro s výhovorkou, že chcú dosiahnuť spásu ľudí tým, že im prinesú slovo Božie. Prechádzame námestím Plaza San Martin až do srdca hlavného mesta – PLAZA DE ARMAS. Nevynecháme katakomby v Kláštore sv. Františka – podzemné chodby, v ktorých je uložených na odpočinok 25-tisíc krýpt. Obdivujeme ikonické drevené balkóny prilepené na domoch v historickom centre, ktoré sú dokonca zapísané v zozname UNESCO. V reštaurácii ochutnáme ďalšie skvelé peruánske jedlá a následne sa motáme uličkami so zaplnenými obchodíkmi a pouličnými ponukami. Hneď sme si vyhliadli svetre z alpaky, ktoré nevyhnutne potrebujeme, aby sme večer nezamrzli. Vôňa churros nás postaví do dlhého čakajúceho radu, ktorý potvrdil, že na skvelé sa čaká. Ešte podvečer sa zastavíme v bohémskej štvrti Barranco a objednáme si rôzne miešané drinky. Každý je iný, ale najviac zaujal Martinov, ktorý servírovali v pohári v tvare lebky. Už pohľad je odstrašujúci. Mne stačilo len ovoňať. Na druhý deň už pristávame v AREQUIPE – v bielom meste, obklopenom troma vulkánmi. Mesto, ktoré nás okamžite vtiahlo svojou útulnosťou, krásnymi uličkami, ale aj upokojujúcou atmosférou. Bývame úplne v centre mesta a ja mám pocit, že konečne sa dostávame na peruánsku vlnu. Vraví sa, že keď na toto územie prišli prví Európania a pýtali sa domácich ukazujúc na zem, ako sa toto územie volá, domáci náčelník im nerozumel a domnieval sa, že si pýtajú povolenie sadnúť si. Totižto Ari qhipay po kečuánsky znamená: áno, ostaň.

Prechádzame očarujúcim mestom a z každej budovy na nás žiari história. S napätím vchádzame do Musea Andino, ktoré ukrýva najzachovalejšiu múmiu na svete – JUANITU. Telo patrilo mladému dievčaťu vo veku približne 12 až 15 rokov, ktoré bolo obetované bohom niekedy medzi rokmi 1440 až 1480. Našli ju na stratovulkáne Mount Ampato v roku 1995, zabalenú v uzlíku látok. Bola takmer celá zamrznutá, vďaka čomu sa zachovali jej vnútorné orgány, vlasy, krv, koža a dokonca aj obsah žalúdka. So smútkom sa dozvedáme, že Juanita bola zabitá v rámci obetovania detí, aby uspokojili inkských bohov. Rituálna obeta bola kľúčovou súčasťou ríše Inkov. Vyberali sa deti vo veku od 4 do 14 rokov, pretože boli považované za čisté bytosti hodné obetovania inkským bohom. Zasiahnutí smutným príbehom Juanity vchádzame do kláštora SANTA CATALINA, ktorý nás prekvapuje nezvyčajnou červenou farbou. Pri zapadajúcom slnku pôsobí až magicky. Prechádzame jeho námestiami, izbami pre mníšky, jedálňami, kuchyňami a prežívame pocity žien, ktoré tu žili od jeho založenia v roku 1580. V koloniálnych časoch, v 16., 17.a 18 storočí, sa bohaté rodiny snažili zachovať čo  najlepšie postavenie v spoločnosti. A tak synov umiestnili do armády alebo im navliekli kňazský talár a dcéry zaradili do kláštora. A tak mladým dvanásťročným dievčatám predurčili celý ich život, ktorý zasvätili Bohu bez akýchkoľvek informácií o okolitom svete. Aj komunikácia s rodičmi si vyžadovala špeciálne povolenie a rozhovor mal prísne obmedzenia. V súvislosti so svetom tej doby tu žili mníšky vlastne pohodlným životom a dokonca sa naučili čítať, písať a rôzne ručné práce. Aj keď veľká časť objektu je už sprístupnená verejnosti, ešte aj dnes tu žije asi 20 mníšok.

MERCADO de San Camilo, príjemná ranná zástavka na voňavom trhu plného ovocia, kvetov, ale aj rýb či oblečenia. Zemiaky pochádzajú z Peru, ale informácia, že majú takmer 5 000 druhov, nás všetkých uvádza do pomykova. S kúpeným ovocím opúšťame Arequipe a nadmorskú výšku 2 300 metrov a náš autobus neustále stúpa do nepoznaných výšok. Každý vo svojom vnútri prežíva obavy, či to jeho telo zvládne. Ráno vypijeme čaj z koky a s obavou si kúpime koka cukríky. Vraj zbytočne. Lenka okamžite napravuje celosvetovú negatívnu povesť tejto posvätnej rastliny andských národov. Koka nielenže potláča tzv. vysokohorskú chorobu a problém sa adaptovať na nadmorskú výšku, ale má aj liečivé účinky. Vraj výťažok z koky v Peru pridávajú aj do chleba, cukríkov, zmrzliny, dokonca aj do zubných pást. No pomoc, ak sa na ňu „namotáme“. Nenamotáme, utvrdzuje nás v tom aj náš skvelý peruánsky sprievodca Wiliams, ktorý už od letiska v Arequipe chrlí množstvo historiek a informácií o živote v Peru. Stretávame prvé lamy, alpaky, ale aj vikune a guanaky. Wiliams nám opakovane vysvetľuje rozdiely, ako ich rozpoznáme. Pri nových stádach sa snažíme aplikovať našu vedomosť ich pomenovaním, často však úplne vedľa. Tak ešte raz. LAMY sú dvakrát väčšie ako ALPAKY. Alpaka má kratšie a špicaté uši a chvostíky im padajú dole. Lama má uši dlhšie v tvare banána, tiež dlhší krk a chvost smeruje nahor. Obidve sú domestikované na rozdiel od vikúň a guanák. Lamy boli vyšľachtené ako pracovné zvieratá a alpaky hlavne pre ich vlákno, ktoré sa používa na výrobu pletených výrobkov. Aj keď najjemnejšia je vlna vikune. Schádzame z asfaltovej cesty do prachu, do niečoho, čo je posiate jamami, výmoľmi, ale s vytúženým pocitom, že čoskoro budeme v cieli. Cestá však trvá večnosť.  Majku rozbolela hlava a Rola zasiahla nevoľnosť, tak radšej sa presúva úplne na predné sedadlo. Matej pozoruje šoféra, aby mal trasu pod kontrolou a Lenka nám rozpráva o farme, ku ktorej smerujeme. Chudobný kraj v nadmorskej výške nad 4 300 metrov neposkytuje výdatnú obživu pre lamy a alpaky, domáci sa tak snažia dopestovať viac potravy pre svoje stádo. Malinký domček ani náhodou nenasvedčuje, že by v ňom mohli bývať ľudia. Áno, bývajú a s hrdosťou nám ukazujú jednoduchú izbu zaplnenú posteľami a malou kuchynkou. S výdychom sa presúvame do neďalekého mestečka CHALHUANCA, kde nám miestne ženy v typických krojoch predvedú spracovanie vlny, ponúknu svoje výrobky, ale aj skvelý obed. Nikto z nás sa nečuduje, že ako servítka slúži toaletný papier. Čaká nás úmorná cesta späť a už od začiatku odratúvame každý kilometer, keď Martin zistí, že si v mestečku zabudol peňaženku – s úplne plným obsahom… Vraciame sa a túžime, aby sa peňaženka našla. Ženička stojí pred domom a podáva ju s úsmevom bez nároku na odmenu. Ich skromnosť a poctivosť zasiahne našu nespokojnosť z príšernej cesty a okamžite zastavíme aj vnútorné šomranie.    Vytrasení po otrasnej ceste a zasiahnutí nadmorskou výškou vchádzame do nadštandardného hotelového komplexu COLCA LODGE v Yanque, ktorého súčasťou sú aj termálne kúpele. Ďakujem, neprosím, som šťastná, že vidím posteľ. Možno zajtra. No spánok v 3 400 m n. m. neprichádza.

Sme na ceste piaty deň a ja si už nepamätám, kde sme boli prvý. Informačná explózia zážitkov a nových pojmov ma prinúti vytiahnuť zápisník, aby som písomne uchovala spomienky. Spoločne si vybavujeme zažité a ja som vďačná za kolektívnu pamäť. Dnes máme vraj oddychový deň, ale už skoro ráno sa presúvame
do neďalekého mestečka YANQUE, kde školopovinné deti pred vyučovaním tancujú tradičné tance na hlavnom námestí. Aj my im radi prispejeme na ich aktivity a oceňujeme spôsob, ako kultivovane si zvolili cestu vlastného zárobku. Áno, v Peru zatiaľ nevidíme žobrajúcich ľudí a tiež nemáme pocit ohrozenia. Ľudia sú tu veľmi vľúdni, prívetiví a ochotní. Smerujeme do takmer 100 kilometrov dlhého COLCA CANYONU, ktorý v najhlbšom bode dosahuje takmer 4 000 metrov a je druhým najhlbším na svete. Úžasná scenéria, ktorú zatiaľ obdivujeme z autobusu, aj keď často s obavou, či sa niekde nezošmykneme. Wiliams je vynikajúci šofér, ale okamžite vycítil naše pocity a s úsmevom nám rozpráva vtip, ako pri súdnom dni poslali farára do pekla a šoféra autobusu do neba. Keď sa kňaz ohradil tejto nespravodlivosti, bolo mu vysvetlené, že kým pri jeho kázňach každý v kostole spal, pri šoférovej jazde sa každý modlil.

Vraj oddychový deň. A my sa štveráme cestičkou cez Colca Canyon a už pri miernom stúpaní fučíme,  lapáme po dychu a potrebujeme odpočinok. Áno, toto spôsobuje nadmorská výška 3 500 metrov. Nad kaňonom pozorujeme majestátne lietajúce kondory, najväčšie lietajúce vtáky na planéte, s  rozpätím krídel viac ako tri metre. Hniezdia práve na strmých rímsach kaňonu a medzi 11. a 12. hodinou, keď je vzduch dostatočne teplý, začínajú krúžiť hore do výšky. Prišli sme včas a tak môžeme obdivovať tieto monogamné vtáky, ktoré žijú po celý život v jednom páre. Ich vernosť je neuveriteľná a po smrti jedného z páru si už druhý nehľadá nového partnera, dokonca niekedy v smútku podstúpi aj vlastnú likvidáciu. Vraj podľa legendy patrilo Peru najprv kondorom a až potom Inkom. Konečne sme sa dočkali vytúženého oddychu. Ležíme v  termálnych kúpeľoch, ktoré si dnes konečne užívame. Keď však zapadne slnko, okamžite je zima, ani horúca voda to nezachráni. Nepomáha ani pisco sour.

Ráno sa presúvame do mesta PUNO, ale máme pred sebou ešte dlhú cestu s mnohými zastávkami. Navštívime mestečká a dedinky a už sa vôbec nečudujeme, že každé námestie má názov Plaza de Armas – námestie zbraní. Má typický štvorcový tvar obkolesený domčekmi v koloniálnom štýle. Čo ma však udivuje, že na mestských chodníkoch a cestách nevidíme ani papierik – zatiaľ. Dokonca nikto tu nefajčí. Pokračujeme a dosahujeme ďalší výškový rekord 4 910 metrov na vyhliadke MIRADOR DE LOS ANDES. Som oblečená vo všetkom, čo mám, fučí a je neskutočná zima. Ešte šťastie, že v predchádzajúcom hoteli, kde sme pobudli rekordné dva dni, nám oprali našu „zimnú výbavu“. Už vieme, že keď Lenku vidíme v tričku v krátkom rukáve, my si dáme mikiny s kapucňou. A keď má s dlhým, vyťahujeme bundy. Zastavíme sa v kamennom lese. Wiliams nás naviguje do netradičných polôh a my sa tešíme zo zaujímavých fotiek. Jedna póza vyrobila Maťovi výrazný škrabanec na tvári, ktorý ho sprevádzal celým pobytom. Vchádzame do mesta PUNO a Martin rovno do postele. Vyskočila mu teplota, no do zajtra musí byť fit, lebo pokračujeme plavbou po jazere Titicaca. Zbalený len v malých ruksakoch sa plavíme po najvyššie položenom splavnom jazere TITICACA (v preklade sivá puma alebo sivý kameň) v nadmorskej výške 3 821metrov. Je bezodtokové, vulkanického pôvodu a predpokladá sa, že má milión rokov. Toto unikátne jazero ukrýva v sebe ešte aj umelo vytvorené obytné plávajúce ostrovy Los Uros, ktoré si vytvorili Urovia – etnická skupina pochádzajúca z obdobia ešte pred Inkami, keď unikali pred vojnovými spormi z jazera Uro-Uro v Bolívii. Ich kultúra sa postupne vytráca, no dostáva sa k nám turistom. Ešte stále sú však na ostrove rodiny, ktoré na svojich ostrovčekoch neprijímajú žiadnych turistov. Ale nás na jednom prijali, dokonca nás pozvali do svojich miniatúrnych naturálnych prístreškov. Žiadne šatníky či zbytočné veci, len postele s prikrývkami a miniatúrna skrinka, ktorá ani náhodou nepôsobí ako kuchyňa. Život sa dá krásne prežiť aj s dvoma svetrami a mne osobne to potvrdzuje aj tento výlet. Každý ostrov má svoju rodinu a svojho vodcu. Ženy sú krásne oblečené vo farebných krojoch so slamenými klobúkmi, pripravené nám ponúknuť svoje ručné výrobky. Nechcú od nás milodary, peniaze si chcú zaslúžiť svojou prácou a tak učia aj svoje deti. Všetci ich s radosťou podporíme a s úžasom sa dozvedáme, že ostrov vlastnoručne stavajú asi dva roky z vodnej rastliny totora, ktorá sa ukladá nahusto a ešte aj špeciálne prekladá, aby do nej neprenikla voda. Úplne spodné časti ostrova sa však každým dňom znehodnocujú a tak Urovia dennodenne pridávajú na jeho povrch ďalšiu a ďalšiu totoru. Takýto ostrov im vydrží asi 30 rokov. Myslím si, že na tento zážitok sa nedá zabudnúť a to ešte netuším, koľko ďalších ma čaká.

Pokračujeme plavbou po jazere na ostrov AMANTANI, kde nás uvíta Nene a Líbia. Nie, nie sú to manželia, aj keď spolu žijú už 14 rokov a majú aj školopovinnú dcéru. Dodržiavajú však tradície, ktoré určujú jednému z rozvedených partnerov ultimatívne opustiť ostrov. Preto si radšej vyskúšajú spoločný život a keď sú presvedčení, že chcú spolu ostať, podniknú oficiálne spojenie. Ostávame v ich dome, kde sa nás Líbia snaží naučiť utkať si náramok za pomoci palca na nohe a Nene nás prevedie tajomstvom výroby darčekových alpák. Sú jemnučké, hebké a ekologické a tieto smerujú na nemecký trh. Dokonca vraj majú terapeutické účinky. Aj my sme po nich zatúžili a to ešte netušíme, akú radosť spôsobíme obdarovaným deťom na Slovensku. Neviem, ako som sa mohla dať nahovoriť na výstup na PACHATATU (otec oblohy), ktorý sa noblesne týči nad ostrovom spolu s PACHAMAMA(matkou zeme) až do výšky 4 120 metrov. Už z domu sa mi to zdalo nejaké vysoké, ale skupina ma presvedčila, že to dám ako nič. Upokojená Lenkou, že pôjdeme len na jeden – ten nižší 4 150 metrov – odhodlane stúpam. Je to strašnejšie ako strašné. Myslím na Martina, ktorý ostal radšej na izbe po včerajšej teplote. Mala som ostať aj ja. Umieram od vyčerpania a v duchu si opakujem, že vek nie je len číslo, je to krutá realita. Nadmorská výška pridáva na strmine a ja neverím, že toto sa raz skončí. Skončilo sa, a hodnotím to ako vrchol môjho NAJSTRAŠNEJŠIEHO! Ešte šťastie, že Matej objavil INCA KOLU, ktorá ho očarila chuťou a farbou tak ako Peruáncov, ktorí si bez nej už nevedia predstaviť život. A tak ma jeho radosť „nakazila“. Miestny obľúbený nápoj, ktorého dokonca nikdy neporazila ani Coca- Cola.    Po spoločnej domáckej večeri Nene hrá na píšťalkách a rozpráva o ich živote a tradíciách: Nekradni, buď pracovitý, neklam. Tri základné pravidlá, ktoré ich sprevádzajú životom. Slnko zapadlo a okamžite nastúpila zima. V izbách sa nekúri. Poprosíme o ďalšie deky, ktoré sú ťažké ako brnenie a vôbec nehrejú. Spíme v bundách a vo svojich denných outfitoch pripučení, bez možnosti pohnutia.

Ráno plavba po jazere Titicaca do mesta Chifron, kde nás už čaká Wiliams aj s našimi kuframi. Pokračujeme smer Sicuani, zastavujeme sa v mestečku Lampa, na ulici ochutnáme fantastický plnený zemiak a dáme si vynikajúcu kávu. Ja sa však už psychicky pripravujem na zajtrajší výstup na Dúhovú horu. Ten výkon na Pachatata ma výrazne poznačil. Lenka si obliekla bundu, keby som mala dve, tak nezaváham, oblečiem si obidve. O 5.30 hod. ráno nastupujeme do autobusu. Je mínus 6 stupňov. Verím, že keď vykukne slnko, trošku sa oteplí. Opäť sa presúvame hrboľatými „cestami“ a dnes by Wiliams išiel určite priamo do neba, lebo sa modlíme všetci. Neviem, či to môžeme nazvať cesta, skôr nejaký úzky nesúrodý pás – akurát pre jeden malý autobus. Tak nech oproti už žiadny nejde. Tá Lenka to vymyslela super. Sme prví turisti a nikoho sme nestretli. Štveráme sa do výšok a opäť vidíme pobehujúce lamy a alpaky… Neverím, zrazu sa tu zjavila nejaká dedinka. Neuveriteľné, kde všade dokážu žiť ľudia. Zastaví nás rampa, zaplatíme a pokračujeme na najvyššie možné stanovisko a odtiaľ už pekne po svojich. VINICUNCA – unikátne dielo prírody v Andách v nadmorskej výške 5 200metrov. Ako Vinicunca ju pomenovali miestni pôvodní obyvatelia a v preklade sú to Hory farby dúhy. Boli objavené len pred jedenástimi rokmi, dovtedy ležali ukryté pod hrubou vrstvou snehu a nikto nemal o nich páru. Vďaka globálnemu otepľovaniu sa svetu ukázali v plnej kráse. Mnohí turisti smerujú práve k nej, ale my sme sa rozhodli pre PALCOYO, ktoré sú menej prepchaté turistami, rovnako nádherné a o 200 metrov nižšie. Na parkovisku je už jeden mikrobus, tak sme  druhí. Pri pohľade na úvodné schody sa mi zatočí v hlave, ale stúpam odhodlane. Míňam bledého mladého chlapca z prvého autobusu, ktorý sedí na kameni a jeho sprievodca mu pomáha dýchať. Nezastavím, ale v rovnakom tempe pokračujem. Za mnou je celá naša skupina a tak až neskôr sa dozviem, že aj Majke prišlo nevoľno. Neviem, ale po mojom výstupe na Pachutata sa mi toto zdá oveľa jednoduchšie, napriek vyššej nadmorskej výške. Pokračujem ďalej vo svojom tempe a ani si nevšimnem, že moja skupina sa fotí v diaľke s domorodou ženičkou v nádhernom kroji. Super, mám čas na oddych. Keď ma dobehnú, pokračujem ako srnka. Začína neuveriteľne fúkať, ešte šťastie, že Martin mi požičal čiapku. Dosahujeme pomyselný vrchol a ja som práve prekročila svoj limit, ale pohľad na toto dielo prírody je fascinujúci. Ani maliar by to nenamaľoval krajšie. Farebné odtiene červenej, žltej, oranžovej, ale aj tyrkysovej či fialovej vytvárajú neopakovateľnú až dych vyrážajúcu scenériu, ktorú má na svedomí tisícky rokov trvajúca erózia piesku, ale aj prítomnosť mnohých minerálov. Chlapci sa rozhodli pokračovať ešte vyššie. Uspokojené Lenkou, že už lepší výhľad aj tak mať nebudeme a hlavne naplnené spokojnosťou schádzame dole. Oproti nám sa hrnú prichádzajúci turisti a na parkovisku nie je ani jedno voľné miesto. Super, keď pôjdeme dole, žiadny autobus nestretneme, veď by už nemal kde parkovať. Samozrejme, že stretneme, ale okamžite zavrieme oči. Po ceste do Cusca sa ešte zastavíme v Checacupe, kde môžeme vidieť mosty z troch rozdielnych dôb. Visutý Inca most, Koloniálny a Republikánsky.

Vchádzame do CUSCA. Pupok sveta, centrum ríše Inkov, zlaté mesto a vraj najkrajšie mesto dnešného Peru. Zatiaľ vidíme len obrovské množstvo rozostavaných domov, z ktorých trčia roxory, a záplavu odpadkov. Áno, takto žije veľká časť domácich obyvateľov. Vchádzame do údolia, do starobylého Cusca, ktoré je považované za jedno z najstarších obývaných miest v Amerike, keďže je osídlené nepretržite viac ako 3 000 rokov. Od 13. do 16. storočia až do dobytia Španielmi v roku 1533 bolo historicky hlavným mestom ríše Inkov. So smútkom sa lúčime so svojím úžasným sprievodcom Wiliamsom, ktorý nás sprevádzal od Arequipy a všetci sme si ho veľmi obľúbili. Sme ubytovaní takmer v centre mesta a Lenka nezaváha a smeruje nás na ďalšiu prechádzku, ktorá má aspoň motivačný cieľ – večera v Chicha Gaston Acurio, kde nás pohostí najznámejší peruánsky šéfkuchár. Starobylé uličky nás privedú do centra – na námestie obklopené arkádami v koloniálnom štýle a, samozrejme, pomenované Plaza de Armas. Ako som spomínala, zatiaľ všetky námestia v každom meste, mestečku a dedinke zdieľali tento názov. Obdivujeme slávnu katedrálu so sochou čierneho Krista, jezuitský chrám, ale oči nám behajú aj po obchodíkoch, ktoré lemujú námestie.      Starobylé Cusco bolo budované do podoby posvätného zvieraťa Inkov – pumy a dnešné námestie tvorilo brucho pumy. V oblasti jej pohlavných orgánov stál najvýznamnejší a najkrajší chrám Inkov CORICANCHA (korikanča) zasvätený ich najvyššiemu bohovi – Wiracochovi (virakočovi). Mám pocit, že dnešný deň trvá týždeň. Nemôžem uveriť, že to bolo dnes ráno, keď sme sa štverali na Palcoyo. Šéfkuchár nesklamal, dopriali sme si aj pohár vínka, veď sme už klesli do nižších nadmorských výšok a hlavne si to zaslúžime. Ráno pokračujeme s novým sprievodcom Josem obhliadkou okolia. Názorne spoznávame množstvo plodov, ktoré sa pestujú v Peru. Je úsmevné ho počúvať, hlavne keď sa snaží opýtať peruánskou slovenčinou – ma otazky??? Martin vždy, ale ja mám pocit, že už viac informácií neunesiem. Pokračujeme návštevou PÍSACU, ktorý sa považuje za jednu z najlepších ukážok inkskej architektúry. Zachované zvyšky pôvodného hradu postavené z dokonale spojených kamenných kvádrov potvrdzujú úžasnú ukážku inkskej architektúry. Na poľnohospodárske účely využívali množstvo terás, ktoré sa tiahnu stovky metrov a slúžili na pestovanie najlepšej kukurice, samozrejme, hlavne pre šľachtu. Na ďalšej zastávke obdivujeme inkskú pevnosť SAQSAYWAMAN (Saksaywaman) postavenú z obrovských dôsledne do seba zapadajúcich kamenných blokov. Vraj ju stavalo 30-tisíc pôvodných obyvateľov takmer 70 rokov. Keď pred týmito mohutnými kamennými blokmi stáli prví španielski dobyvatelia, mnohí z nich si mysleli, že to musí byť dielo diabla, pretože nepoznali techniky, ako by sa takáto stavba dala vytvoriť. A nepoznáme ich ani my dnes. Niektoré kamenné bloky totiž dosahujú úctyhodnú veľkosť a váhu, najväčšie z nich merajú 5 x 5 x 4 metre a ich váha je odhadnutá na vyše 200 ton. Otázkou však stále ostáva, ako Inkovia tieto obrovské kamenné bloky transportovali, ukladali a opracovali, keď technologicky sa nachádzali v kamenno-bronzovej dobe a spodné časti pochádzajú zrejme ešte zo staršieho obdobia. Náš sprievodca, ktorého sme nazvali „Jose Otazka“, vyčerpal už všetky informácie a pražiace slnko úplne vyčerpalo aj nás. Otázku už nemá ani Martin a najradšej by ležal v posteli. A to ešte netušíme, že večer mu vystúpi teplota takmer na 39 stupňov. Ráno zbalení len do ruksakov v maximálne úspornom režime na dve noci sa presúvame autobusom do OLLANTAYTAMBO. Kufre ostávajú v Cusce, lebo vraj do vlaku, ktorý nás dovezie na Machu Picchu, by sa nezmestili.

Po ceste sa zastavíme v ďalšom archeologickom nálezisku MORAY. Je to až neuveriteľné, ako je celé Peru posiate históriou. A tiež je úctyhodné, ako sa ju snažia zachovať pre ďalšie generácie. Scenéria, ktoré sa nám zjavila asi po hodinovej ceste autobusom, je očarujúca. MARAS SALINERAS – plytké soľné bazéniky, jeden vedľa druhého, vytvárajú biele ohraničené záhradky a z výšky pôsobia ako dokonalý umelecký obraz. Ich počet je takmer 4 000 kusov! Prírodný prameň bohatý na soľ steká do bazénov, ktoré sa podľa potreby otvárajú a následne prehradzujú, aby sa začal proces odparovania. Ľutujeme pracovníkov, ako dokážu vzniknuté kryštáliky soli zoškrabať z povrchu použitím úplne jednoduchých nástrojov. Všetky soľou naplnené vrecia nosia na vlastných pleciach bez použitia techniky, ktorá sa tam nemá ako dostať a tiež by mohla spôsobiť znečistenie soli. Tešíme sa neplánovej zastávke na ranči, ktorý nás vizuálne pritiahol z autobusu. Lamy a alpaky prechádzajúce sa po reštaurácii pôsobia ako uvítací personál a my si vychutnávame skvelú kávu v ich spoločnosti, ale aj nádhernú scenériu, ktorú poskytuje presklený interiér. Ani Lenka nevedela o tomto ranči a po tejto návšteve ho určite zaradí do programu. Autobusom sa zrazu ocitneme priamo v centre OLLANTAYTAMBO (Ojantaytambo) na námestí, ktorého názov opäť nesklamal – Plaza de Armas. V zajatí chaotickej dopravy, pobehujúcich turistov, obkolesení obchodíkmi a predávajúcimi sa presúvame do blízkeho hotela. Preskúmame toto historické mestečko, ktoré je už poznačené novodobým cestovným ruchom. Po dlhom čase vidíme kaviarne a reštaurácie, ktoré majú otvorené terasy. Ani pohľad na obrovské stúpajúce terasovité schody, ktoré siahajú rovno do neba a obkolesujú toto útulné mestečko, ma nevyruší. Som vytrénovaná náročnejšími výkonmi vo vyšších nadmorských výškach, tak toto dám ako nič. Samozrejme, šomranie nevynechám, lebo Lenka sa vyhráža, že zajtra by sme mohli zvládnuť až dva výstupy a ešte do 17. hodiny stihnúť vlak. Stúpame po terasách, ktoré rozprávajú príbeh svojej dlhej a zaujímavej minulosti. Predpokladá sa, že to bolo jedno zo strategických miest, odkiaľ bolo možné kontrolovať dopravu na najdôležitejších cestách v ríši. Žilo tu asi 10 000 ľudí. Na týchto sedemnástich terasách pestovali zemiaky, quinou, kukuricu, ale aj kvety či bylinky. Počas španielskeho dobytia Peru sa Ollantaytambo stalo útočiskom pre Manca Incu, jedného z posledných vodcov odporu proti Španielom, ktorý v roku 1537 úspešne odrazil španielsky útok, čím sa stal Ollantaytambo jedným z posledných miest, kde Inkovia odolávali španielskej invázii. Zvrchu sme odmenení nádherným výhľadom na okolité dedinky, poľnohospodárske usadlosti, ale aj susediace pohorie Pinkuylluna, na ktoré nás lákala Lenka. Nám ho stačí obdivovať pohľadom. O 16. hodine sa už predierame davom ľudí a množstvom trúbiacich autobusov do vlaku, ktorý nás dopraví priamo do mestečka Machu Picchu Pueblo – Aguas Calientes. Vlakom sa vrútime do úplného centra, medzi chodníky, domy, a priamo z neho vstupujeme do hotela. Netušíme, že táto výhoda sa v noci premení na nočnú moru. Hluk a svetlo, ktoré preniká cez okná bez žalúzií, nám nedá zaspať. 

Ráno o piatej, ešte za tmy, sa postavíme do radu čakajúcich turistov. Tak ako lístky na vlak, tak aj tieto na Machu Picchu Lenka vybavila už dávnejšie pred naším príchodom. Záujem o tieto turistické atrakcie je enormný a vstupenky sú na presnú hodinu. Obdivujem systém, ako nás usmerňujú do autobusov, a opäť aj šoférske schopnosti vodičov, keď sa štverajú úzkymi cestami do nášho cieľa. Vďaka nášmu peruánskemu sprievodcovi CARLOSOVI vchádzame úplne prví do strateného mesta Inkov, ktoré je jedným zo siedmich divov sveta. Mesto, ktoré vytvorili Inkovia vo výške 2 430 m n. m. na horskom hrebeni nad údolím Urubamba, bolo oficiálne objavené Hiramom Binghamom v roku 1911. Náš sprievodca však upresňuje, že to bol Agustín Lizárraga, miestny farmár, ktorý sa dostal do Machu Picchu už v roku 1902, čiže deväť rokov pred slávnym „objavom“. Dokonca našiel aj rodinu, ktorá tu žila medzi zrúcaninami a husto zarastenými porastami. Aj keď je všeobecne zaužívané pomenovanie INKOVIA, správne je QUECHUAS. Inka bol len hlavný panovník, ktorému prináležalo toto oslovenie – upresňuje Carlos. Pre zaujímavosť dodáva, že hlavný Inka mal po celej ríši manželky – ženy, ktoré mu hľadali jeho služobníci. A počet detí, ktoré splodil, vraj dosiahol úctyhodný počet tristo! Bingham nazval stratené mesto kečuánskym jazykom Machu Picchu (Starý vrch) poďľa hory, ktorá sa nad týmto miestom týči. Pôvodný názov Machu Picchu sa už zrejme nikto nedozvie a nedozvieme sa ani, prečo mesto Inkovia postavili práve tu. Historici sa dohadujú, že bolo postavené ako útočisko pre vládcu a miesto pre oddych šľachty a tiež, že chceli byť bližšie k svojmu božstvu  Slnku. Bez námahy sa ocitneme na najvyššej plošine, ktorá nám poskytuje fascinujúce pohľady. Vychádza slnko a my vyťahujeme mobily a fotíme sa z každej strany. Ten pocit je neuveriteľný a ani sa nečudujem, že dodnes sem prúdia milióny ľudí z celého sveta. Majestátna príroda, ktorá vytvára dych vyrážajúcu panorámu, ale aj duch minulosti s množstvom záhad a legiend nás všetkých unášajú do nových energií… Prechádzame sa mestom, ktoré bolo postavené v rokoch 1460 – 1470, ocitáme sa v predkolumbovskom období, keď prekvitajúca civilizácia Inkov bola najsilnejším impériom v Amerike. Celý priestor je zložený zo 1 400 stavieb vrátane chrámov, parkov, rezidencií a obranných útočísk. V centre mesta sa nachádza chrámový komplex s najkrajším kamenným výtvorom, ktorý nesie názov Chrám Slnka. Prečo sa až do roku 1911 o „stratenom meste“ nič nevedelo? Tajomstvo si starí Inkovia odniesli do záhrobia a vytvorili tak priestor na špekulácie historikov z celého sveta. 

História Inkov sa však začala už okolo roku 1200 a jej prvý vládca Manco Capac osídlil so svojím kmeňom oblasť na náhornej plošine Altiplano – na území dnešného Cusca. V tom čase však boli Inkovia len jedným z početných etník v oblasti a kontrolovali len najbližšie okolie Cusca. Chronológia panovania prvých ôsmich vládcov je zostavená iba na základe legiend. Prvým historicky doloženým vládcom je inka Viracocha a tým najvýznamnejším panovníkov zasa inka Pachacútec (1438 – 1471), ktorý zvíťazil nad konkurenčnou bojovnou konfederáciou Chankov (1438). A práve jeho územná expanzia viedla k vytvoreniu inkského impéria, v ktorej úspešne pokračoval aj jeho syn. Obyvateľstvo, ktorého počet v najväčšej sláve sa odhaduje na 20 miliónov, tvorili príslušníci rôznych etník, väčšinou však s nepriateľským postojom k dobyvateľským Inkom. A tak túto veľkú ríšu Inkov nakoniec zmietlo 260 Španielov a tiež niekoľko vírusov a bacilov. A prečo sú Inkovia takí známi? Aj keď nepoznali písmo (používali uzlíkové kipu), vybudovali jedno z najväčších impérií ľudstva. Boli to veľkí bojovníci a dobyvatelia s vysokokvalifikovanou armádou, vystavali viac ako 30 000 kilometrov ciest, boli majstri v stavaní visutých mostov, veľkí architekti a stavitelia, vymysleli systém pošty, ktorú realizovali na seba čakajúci bežci. Skvelí poľnohospodári, ovládali pokročilé metódy zavlažovania a dokázali ďalej šľachtiť mnohé odrody rastlín. Boli zruční v astronómii, matematike, strojárstve, ale aj vynikajúci tkáči. Inkovia tvorili umenie v podobe sôch a reliéfov. Ťažili meď, zlato a striebro a vytvorili zložité šperky, pokrývky hlavy a sochy. Naplnení históriou takmer po štyroch hodinách opúšťame toto vzrušujúce miesto plné tajomstiev. Už o hodinu sedíme v Pueble (Aguas Calientes) na drinku, obklopení vysokými štítmi hôr, ktoré objímajú celé mestečko. Sú tak blízko, až mám pocit, že sa ich môžem dotknúť. Ešte dnes poobede sa presúvame do Ollantaytamba a odtiaľ autobusom do Cusca.

Presuny sú vždy náročné, ale naša Lenka všetko zorganizovala v dokonalej nadväznosti. Ešte spoločná rozlúčková večera a ráno už sedíme v lietadle – my smer Mancora a Lenka domov – do Santiaga de Chile. Lenka, ďakujeme, že práve s Tebou sme vnímali túto zaujímavú krajinu, ďakujeme za úžasný program a organizáciu týchto náročných presunov bez jednej kolízie. Aj vďaka Tvojej priateľskej povahe si sa stala našou súčasťou a vôbec sa nehneváme, že si nám nedopriala ani chvíľočku oddychu. Už teraz plánujeme ďalšie spoločné „poznávačky“. Možno Čile s Patagóniou, ale láka nás aj Brazília či Argentína.

Naplnení krásnymi zážitkami sa presúvame za vytúženým oddychom do Mancory k brehom Tichého oceána. V ponuke sme si vybrali nádhernú vilku, ktorej katalógové fotky ponúkali štýlové izby, bazén, masáže… Cez drsné a prašné okolie vchádzame do reality, ale nikto nemá odvahu vyjadriť nahlas pocity. Napriek únave po náročnej ceste lietadlom a následne autobusom ako na povel zhodne odchádzame z vily a sťahujeme sa do hotela, ktorý leží priamo na pláži. Nádherné dva dni, ktoré si dokonale užívame, aj s kúpaním, skvelým jedlom, drinkami. Dokonca máme to šťastie a na miestnom výlete zahliadneme veľryby a Martin sa okúpe s obrovskými korytnačkami.

Opúšťame PERU, krajinu mnohých tvárí, rozmanitosti, divokej nedotknutej prírody, úchvatných miest, hlbokej histórie, ale tiež nevyspytateľného počasia. Opúšťame kolísku slávnej ríše Inkov.